Ahoj, deti!

Ach, ako dobre, že je tu už marec. Celý rok sa naň teším a teraz som ho skoro prespala. Väčšinu času trávim v tme za Ivkovou posteľou, a tam sa čas, ako sami uznáte, sleduje len veľmi ťažko. Je vám čudné, čo tam robím? Vydržte, hneď vám to vysvetlím. To bolo tak:

Len nedávno mal Ivko narodeniny a ja som zmenila bydlisko i majiteľa. Najskôr ma Ivkova mama objavila v obchode, potom ma pani predavačka zabalila do mäkučkého papiera, previazala ligotavou stužkou a ja som sa plná očakávania ukryla do skrine. Potom prišli narodeniny a ja som sa ocitla spolu s inými darčekmi v rukách môjho nového majiteľa Ivka. Bola som šťastná. Ivko si sadol na koberec, obklopil sa všetkými darčekmi a nedočkavo si ich prezeral. Asi som sa mu zapáčila. Lebo si ma vzal so sebou i do postele. Prezeral si ma zo všetkých strán, objavoval vo mne ukryté obrázky, smial sa, až mu tiekli slzy po lícach. Bola som na seba veľmi pyšná, že som sa mu zapáčila. Nakoniec ma uložil k sebe pod vankúš a ja som spokojne zaspala. Lenže moja nádej na to, že Ivka zoznámim so svojimi hrdinami, že spolu budeme sledovať ich osudy, príhody, spoznávať krásy ich sveta, sa nesplnili. O týždeň už Ivko na mňa načisto zabudol. Ja som sa ocitla za posteľou a ležím tam dodnes.

Tak čo, už viete, kto som a prečo sa teším na marec? Pomôžem vám:

Ak už viete, kto som, napíšete, mi to. Budem rada, ak sa so mnou budete priateliť nielen v marci, ale po celý rok.