Čaute, decká,

tak ako? Ešte sa pamätáte na začiatok školského roka? A na prázdniny?

Pravdaže! Už vás počujem, ako nespokojne hundrete. Ale – spomínate si na každučký prázdninový deň, hodinu, či minútu? Čo ste robili 14. júla 2006 o 14:15? Tak, a teraz už všetci krútite hlavami. Veď to bolo dávno!

Vidíte, takí sme my ľudia. Niečo si pamätáme a iné nám v pamäti nezostane ani na chvíľku.

Alebo si spomeňte na hodinu skúšania – vy ste sa do knihy nestihli ani mrknúť. Pani učiteľka prevracia listy v klasifikačnom hárku a pomaličky vyberá žiaka, ktorého bude skúšať. Našťastie vyvolala spolužiaka a vy ste si vydýchli. Ako na potvoru však spolužiak odpovedal prirýchlo, lebo vám odrazu znova hrozí, že tentoraz vyvolá pani učiteľka vás. A je to tu. Stojíte pred tabuľou, pomaličky kokcete voľajaké slová, občas i celé vety, ale skúšanie nemá konca-kraja. Určite ste presvedčení, že pri tabuli ste oveľa dlhšie ako váš spolužiak. Keď si konečne sadnete na svoje miesto a pozriete sa na hodinky, zistíte, že tá večnosť pred tabuľou trvala len 3 minútky. Ešte menej ako spolužiakova odpoveď.

Už viete, na čo som vás chcela upozorniť? Pri niektorých činnostiach akoby čas letel na ohnivom tátošovi a inokedy sa vlečie ako slimák.

Ešte šťastie, že ľudia vymysleli prístroje, ktorými sa dá čas merať celkom presne a nezávisle od našej vôle a pocitov. Takže stačí pozrieť na taký prístroj a všetko je jasné. Prezradí nám, či máme pobehnúť, ešte zostať na ihrisku, alebo rýchlo poupratovať. Alebo nás upozorní na to, že už máme brať aktovku a letieť do školy.

Ak ten prístroj poznáte a ste s ním kamaráti, nakreslite mi ho. Môžete nakresliť aj taký, ktorý ešte nikto na svete nevyrobil. Môžete mu pridať i ďalšie prepotrebné funkcie. Už sa teším.