Čaute, decká.
Je tu máj – jeden z najkrajších mesiacov v roku. Všetko kvitne, vonia, šteboce. V sadoch, parkoch , pri potokoch i v lesoch stretávame čoraz viac ľudí.
Mne sa zdá, že práve v máji najčastejšie stretávam celé rodinky pokope. Ockovia i mamy hrajú s deťmi futbal, behajú za neposlušným tanierom alebo preskakujú švihadlo a spomínajú na svoje detstvo.
Tých väčších vidno šliapať do pedálov bicykla a hnať sa s vetrom v chrbte za novými zážitkami. Celé rodiny sa skláňajú nad chrobáčikom, ktorý sa im priplietol pod nohy a pátrajú po jeho mene. Tatkovia po večeroch tajne listujú v atlase, aby pred svojimi ratolesťami nezostali v hanbe. Mamky zasa vypekajú dobroty, aby detičky na spoločnej vychádzke nepomreli od hladu. Na potokoch veselo klepocú mlynčeky, loďky z borovicovej kôry sa náhlia do Dunaja a po ňom sa doplavia až do mora.
Aj naše hrady a zámky sa zapĺňajú návštevníkmi. Aj tu sú celé rodiny, ktoré spoločne spoznávajú našu minulosť. Očarí nás krása výrobkov šikovných rúk našich predkov. A poniektorí z nás začnú pátrať i po minulosti svojej vlastnej rodiny a začnú zostavovať svoj rodokmeň.
Spoločne prežité chvíle sa nakoniec stanú tým, čo v nás prežije roky a vytvorí v nás pocit istoty, že k niekomu patríme, že existuje miesto, kde nás majú radi a rozumejú nám.
To miesto, kam sa aj my budeme vracať v chvíľach šťastných i v časoch nepokojných, je rodina. Tá, ktorá nás do sveta vyslala a stále na nás čaká.
Tak si teda veselo užívajme spoločné chvíle, aby sme mali na čo spomínať a o čom rozprávať našim deťom a vnúčatám. |