Čaute, decká,

je marec, počasie je ešte nestále, čo takto zájsť do divadla?

Viem, že všetci takúto možnosť nemáte, lebo vo vašej dedinke či mestečku divadlo nesídli. Ale verili by ste tomu, že nie vždy to bolo tak?

Kedysi dávno chodilo divadlo za divákmi. Profesionálne kočovné divadlá chodili po celej Európe od 16. storočia. Divákom vôbec nevadilo, že herci hovoria im neznámou rečou.

Na námestí herci postavili stan, s ohromujúcim rachotom a krikom prešli mestom a predstavenie sa mohlo začať – samozrejme, že sa muselo zaplatiť. Divákom bolo jedno, či v príbehu sledujú živých hercov alebo drevené bábky. Ak sa diváci smiali, tancovali, kričali a dupotali, naháňali zlosyna, pískali naňho, divadlo malo úspech. Spokojní herci vysadli na voz a odišli šíriť radosť ďalej.

A ako je to v divadle dnes? Ako herci spoznajú, že sa nám páčili? Aj keď vieme, že sa v divadle máme správať slušne, nepískať, nedupotať, nekričať, najmä pri predstaveniach pre deti to dávno neplatí. Bábkoherci sú dokonca veľmi radi, ak vidia, že deti sú hrou zaujaté, že pomáhajú dobrým a radia, kde sa ukrýva ten zlý.

Aká škoda, že mnohí z nás fandia dobru iba v divadle. A niektorí sa dokonca po divadelnom predstavení sami zmenia na tých, ktorí slabším ubližujú, chcú mať pravdu vždy a všade.

Prajem vám, aby ste po návšteve divadla, ale i po skončení filmu, zostali na strane dobra a chceli zlo a zlých potrestať.

A nezabudnite na obrázky z divadla. Už sa na ne tešíme.