Čaute, decká,

tak to máme krásnu jeseň. Ani sa nám o takej nesnívalo. Môžeme sa dosýta vybehať, bicyklovať, šarkanovať, turistikovať. Ale nezabúdajme, že pri každej našej činnosti platia určité pravidlá.

Aj vám mama každé ráno pripomína „a poslúchaj učiteľku“, „nebi sa“, „dávaj pozor“,...

Veru, svet je plný pravidiel. Kedysi dávno sme v škole čítali príbeh, ktorý mi zostal v pamäti dodnes. Jeden chlapec, meno si nepamätám, šiel s kamarátom do cirkusu. Mamička zostala doma. Chystala slávnostný obed, lebo synček mal narodeniny. Pustila si televíziu. Práve dávali priamy prenos z cirkusu. Mama bola rada, že sa so synom bude môcť porozprávať o tom, čo sa mu páčilo. Odrazu kamera zamierila do hľadiska. Mama zdúpnela – v druhom rade sedel jej syn. Vlastne nesedel. Vyskakoval na sedadlo, žongloval s cukríkmi, kopal do sedadla pred sebou, vykrikoval na klauna i krotiteľa. Hrôza.

Na obed sa vrátil domov. Našiel mamu v slzách.
- Mami, čo sa ti stalo, ublížil ti niekto? - spýtal sa syn.
Mama prestala vzlykať, pozrela sa vyčítavo na synčeka a povedala:
- Ty.
- Ja? Veď som tu nebol. Ja som bol v cirkuse.
- Veď práve.
Porozprávala mu, čo videla.
- Ale ja som nevedel, že to ukazujú aj v telke! Keby som to vedel,...
- Správať sa treba vždy tak, akoby sa na teba pozerali všetci - zakončila mama.

Aj keď som tento článok čítala dávno, vybaví sa mi v mysli vždy, keď zbadám niekoho, kto by tiež do očí svojej mamy vohnal slzy. Pravidiel správania je veľa, ale mne sa najčastejšie v mysli vynorí toto.

Možno, že práve toto pravidlo nám pomôže zvládnuť aj neznáme situácie, nemyslíte?