Ahoj, deti!

Nepoznávate ma? To som predsa ja, vaša dobrá známa. Ktorá? No predsa tá, na ktorú ste sa tak dlho tešili, ktorej ste sa nemohli dočkať.
Ešte nič? Tak sa vám predstavím.

Aj ja som už dlho nemohla spávať, aj ja som netrpezlivo prehadzovala listy v kalendári, aj ja som nedočkavo vykúkala z obloka, vybiehala pred dom, presne ako vy. A potom to prišlo, prišiel ten najdôležitejší deň. Otvorila som okno a poriadne ponatriasala všetky periny, až z nich lietalo bielučké perie. Našla som stratenú píšťalku a už som nadúvala líca. Celý svet obletela moja veselá pieseň, ktorá nikoho nenechala sedieť. Keď som poriadne zafučala, hneď sa na oblohu doteperili čierne chmáry a dali sa do tanca. Tancovali a všetko navôkol zbelelo. Každý vytiahol bielučké čiapky, stromy sa zaodeli do bielych kabátikov, polia sa uložili pod teplučkú perinu... Odrazu sa na zemi objavili ligotavé zrkadlá, aby sa všetci mohli dosýta vynadívať na tú krásu. Občas po nich zakrúžil v divom tanci nezbedník vietor, ale to len vtedy, keď si sem odskočil od svojej cingotavej muziky. Zvončekov mal dosť, viseli z každého konárika, vyspevovali pod každou strechou, ozdobili všetky drôty, vyzváňali a volali ľudí von. Všetkým pripomenuli čas detstva, čas snehuliakov, neúprosných guľovačiek, nekonečných hokejových zápasov, krasokorčuliarskych pokusov, ale i voňavého čaju a večerov vyplnených rozprávkami mám a starých mám.

Tak čo, už ste ma spoznali? Veď som vám vravela, že sme starí známi. Ak áno, nakreslite niektorú z mojich podôb a pošlite do tohto časopisu.