Čaute, decká!

Pomaly sa nám slnečné dni skracujú, častejšie nás ráno vítajú mokré chodníky a večer uspáva dážď. Na prechádzku vás to už neláka, a tak čoraz viac času trávite pred televíznou obrazovkou alebo pri počítači . Zamysleli ste sa niekedy, čo robili ľudia za dlhých daždivých večerov, keď nebol televízor, počítač, kino?

Ľudia kedysi žili družnejšie ako my dnes. Stretávali sa a počúvali rôzne príbehy, spoločne si zaspievali, zahrali na harmonike, ženy vyšívali alebo plietli. Deti sedeli pri dospelých a natŕčali uši, aby im neuniklo ani jedno slovíčko, najmä vtedy, ak sa rozprávali príbehy nezvyčajné – o strašidlách, svetlonosoch, strigách, čarodejníkoch. Veru, ťažko potom bolo ísť samému domov, ak na ulici nesvietilo ani svetielko.

Neveríte? Vyskúšajme sa.

Išiel si už niekedy v noci cez les? Sám, bez baterky. Nikde nikto. Odrazu čosi zachrapčí, niečo zapuká, voľačo zakvíli, zapiští, niečo ťa schmatne za rukáv a nechce ťa pustiť... Alebo musíš prejsť do susednej dedinky okolo cintorína. A aj keď si cez deň už tou cestou išiel aj stokrát, zvečera a nie to ešte v noci, vyzerá všetko úplne inak. Aj strašidlá sa akoby samé od seba pred tvojimi očami vynoria z kríkov, vyskočia spoza skaly, zasvetielkujú z močiara. Darmo si vravíš, že strašidlá neexistujú. Bežíš zo všetkých síl, aby si to mal čo najskôr za sebou. Srdce ti bije kdesi v hrdle. Cesta nemá konca a tebe sa nakoniec zdá, že tie strašidlá sú a celkom blízko pri tebe...

Doma je to však úplne inak. Na počítači odvážne bojujeme s neskutočnými príšerami, unikáme pred nimi, ale takmer vždy vyhrávame. Sme smelí, veď sme v bezpečí nášho bytu. V obývačke sú rodičia, za stenou vyhrávajú susedia. Takže, aké strašidlá, tie predsa neexistujú...

Mám nápad: Získaj Bobríka odvahy – zostaň v byte sám jednu noc.

Tak čo, ani teraz ťa nepremohol strach zo strašidiel?
Tak ti gratulujem!

P.S. Môžeš mi nakresliť nejaké tvoje strašidielko, ak sa nebojíš.