Ahojte, decká,

spomínate si ešte na prázdniny? Ja veru hej. Spomenula som si na niektoré letné víkendy.

Bolo krásne, mesto plné ľudí. Domáci i turisti sa tlačili v  uličkách, dvoroch, či námestiach a híkali. Nielen nad našimi ľudovými krojmi, piesňami a tancami, ale najmä pred stánkami ľudových umelcov.

Kováčski majstri pred očami zvedavcov ľahučko menili kusy železa na lopatky, zvončeky, brány. Drotári ponúkali nádherné misky, svietniky, prívesky. Medovnikári nemuseli ani ponúkať. Ich sladké výtvory vábili nielen svojou vôňou, ale  i krásou. Hlas fujary pozýval k stánku, kde zručný umelec menil drevo na hudobný nástroj, aký nemá páru vo svete. Pukanie biča sa striedalo s jemnou nádherou kraslíc a čipiek, s pravidelným búchaním krosien.

Odvážlivci obliehali hrnčiarsky kruh a pokúšali sa z hliny vytvoriť mištičku. Veď to nie je nič ťažké – myslela si väčšina zo zvedavcov. Ale len dovtedy, kým si za hrnčiarsky kruh nesadli. Potom sa tá kôpka hliny na misku ani na nič užitočné premeniť nechcela. Potvora!

Jedni sa pokúšali vyzdobiť medovníčky, ďalší oblepiť slamou vajíčko, či maľovať na sklo. No na počudovanie, nebolo to také ľahké, ako to vyzeralo.

Pri blýskaní fotoaparátov a bzučaní kamier ma napadlo, že ľudoví umelci a ich výrobky vlastne šíria slávu Slovenska po celom svete. Ale čo sa stane potom, keď títo, väčšinou starší ľudia, už nebudú vládať? Kto potom bude šíriť dobré meno? Kto?

Vy!

Aj vo vás je ukrytá fantázia, zručnosť, možno vám len chýba odvaha skúsiť to. Tak vykročte smelo za ujom či tetou a učte sa od nich, kým sú medzi nami. Možno raz na jarmokoch budú práve pri vás stáť zástupy zvedavcov a obdivovať vaše výrobky. Lebo takú krásu by bol hriech nechať zahynúť.