Čaute, decká,

tak sme sa konečne dočkali – o chvíľočku zaznie posledné zvonenie a potom ... Potom sú tu prázdniny. Čas oddychu, leňošenia, ničnerobenia, ... Ale čo to trepem, práve naopak, prázdniny sú nabité tými najkrajšími a najlepšími aktivitami, aké si vieme predstaviť. Teda, aspoň dúfam.

Aj keď sa väčšina z vás teší na niečo nové, neznáme, nedajte sa pomýliť. Aj veci staré nás môžu prekvapiť.

Existuje niečo veľmi staré, staršie ako my, ľudia, niečo, bez čoho by sme tu neboli. Niečo, čo tu už miliónkrát bolo a miliónkrát od nás odišlo. Niečo, čo je pre nás raz radosť, inokedy postrach. Niečo, čo vyhľadávame, ale pred čím neutečieme. Niečo, čo si všímame len málokedy, ale keď to nemáme, je zle. Uhádli ste? Áno, hovorím o vode. Tej, ktorá nám uhasí smäd, v horúčave nás ochladí, ale inokedy nás vyženie z domov a na smrť vystraší.

Aj keď sme doslova obkľúčení vodou, musíme na ňu dávať pozor. Nová voda totiž na Zemi nevzniká. Je jej stále rovnako. Vlastne, je jej čoraz menej. Hovorím o pitnej vode, tej, ktorá padá na zem z oblakov, presakuje do zeme, odtiaľ sa vynára ako malý pramienok, náhli sa po lúkach i lesoch, rastie, mohutnie až skončí kdesi v slanom mori.

Ak sa cestou znečistí, priberie chemikálie, olej z auta, prípadne si v nej vyperieme ponožky pracím práškom, práve sme ju zabili. Už sa nikdy nestane tou čistou pramenitou vodou, ktorá napĺňa studničky kdesi v lese a dáva život zvieratkám, rastlinám i ľuďom.

Dávajme si teda na tento náš poklad pozor. Aby sme mohli žiť a tešiť sa z prázdnin alebo i z tancujúcich dažďových kvapiek.

Tak teda krásne a ohľaduplné prázdniny nám všetkým.

PS: Všimli ste si niekedy lúku po daždi? Zohnite sa a pozrite sa, ako krásne kvapky tancujú na steblách trávy, ako sa v nich odrážajú všetky farby dúhy.